|
URBÁNNA RE/KREÁCIA CITYLAB TERAZ PROJEKT ĽUDIA ENGLISH SEZÓNA 2004+-5 CD AKCIE TEXTY MESTSKÁ HRA |
|
AKCIA 25.10.2004
| ||||||||||||||||
| ||||||||||||||||
“Když si představím, že bych mněl postupně stárnout tady s těmi sedmi patry, šestnácti byty, s těmi sedmdesáti obyvateli, furt, a vidět tady tu pani, která tady dneska dělá pojišťovací agentku, a mrcá zadkem když vyhazuje koš do popelnice, tak teďka se dívat, jak ty lidi stárnou, a celou dobu tady žít, vidět jak ji přibývají vrásky a jakým způsobem si je retušuje, vidět jak tady sousedce, která nad náma dupe, dospívá malá dceruška, která hrávala na flétničku a vymění ji za další flétničku a jednou to dotáhne na příčnou flétnu. To by bylo hrozný. Ale bych byl rád toho divákem. Někde jako čas od času se toho účastnit a vidět tady tu změnu. // Honza. “Keby to bol človek, tak?” “Bol by to muž alebo žena?” “Taký jemne androgýnny muž. Ja si niekedy predstavujem, že je to niekto, kto má v sebe akoby prázdno, a tým pádom má tisíc tvárí. Tým pádom môže byť hocikým. Pre každého človeka, ktorý tam príde, je niekým iným. Ale sám osebe je akoby nebol nič. Sám osebe je práve akoby vzduch alebo taká nejaká kryštalická štruktúra, ktorou môže prenikať hocičo, bez toho aby sa to menilo. To mesto akoby nemalo nejakú podstatu, akoby jeho podstatou bola tá neustála zmena a ten prúd, ktorý vteká a vyteká a križuje sa tam. “Praha by bol určite kozmopolitný tolerantný, dobrý spoločník, ktorému sa možno nedá dlhodobo dôverovať, ťažko povedať. Keby si človek získal možno slečnu, keď to pripodobním k ženám, Bratislavu, tak by to chvíľu trvalo, ale mohlo by to byť aj nadlho. Ale mohlo by to byť aj pekne zlé manželstvo. To zasa ťažko povedať. Zatiaľ čo s Prahou by som to videl na taký dosť dobrý flirt, nie na dlhodobé spolužitie.” “A s Bratislavou máš nejaké spolužitie?” “Momentálne som v štádiu po rozvodovom konaní.” “A teraz balíš Prahu, hej?” “Áno, ešte stále neúspešne.” // Magdaléna, Braňo. “Ľudia. Tí, ktorých na tom novom mieste nemáš. Že proste tam si zatiaľ sama, nemáš tam žiadnu reflexiu, nemáš tam žiadne zrkadlo, v ktorom by si sa nejak videla, a preto si tam úplne vo vzduchoprázdne, a všetky tie zrkadlá sú niekde inde, doma trebárs. A na diaľku ťa nemôžu reflektovať, pretože ty si zase niekde inde, a máš pocit, že sa strácaš pre nich a strácaš sa i pre seba, tým ako sa nemôžeš vidieť.” “Já nemůžu říct, že tím, že bydlíme ve sklepě, že je to jistý defekt na kráse. Mě to určitým způsobem, určitým směrem mě to pozvedá. Necítím se být tady nějak úplně při zemi, ačkoliv fakticky jsem. Ale člověk si na to zvykne a vnímá tu krásu zase tak odspodu. Že se dívám na ten život čistě odspodu. A občas, když mám možnost a chuť, nebo funguje ten výtah, tak vyjedu tady výtahem do sedmého patra a tak si jako navozuju tu atmosféru toho, když jsem předtím 25 let bydlel zase někde nahoře. Taky se mi změnila teďka ta perspektiva, ale nemůžu říct, že je to výrazně horší. Člověk zase tak vnímá víc takový faktory té země. Mám větší kontakt se zemí. Tak sem si udělal cihelnou podlahu, protože to je už fakt země. Když bydlíš někde v patře, tak ty se nerozpakuješ třeba vyhodit nějaký papírek z okna, protože ti to třeba ani tak nedojde, že to někam dopadne, jo? Zatímco já když tady vidím, že lidem třeba vylítává z oken plesnivý chleba, tak přímej důsledek tady toho vnímám.” “Cítil si sa tu naozaj niekedy ako doma alebo cítiš sa tu ako doma?” “Mne sa to posunulo, že si domov nosím v sebe, a prinášam tam, kam prídem.” “Takže úplne ukážkové nomádstvo.” // Braňo, Dušan, Honza. “Tých malých lavičiek je tam málo, a je trebárs pekne, tak všetci vylezú do parku. A už máš pocit, že niekomu zaberáš miesto.” “Áno, áno, pocit striehnutia cudzích očí na chrbte ma v tomto meste takmer nikdy neopustil. Je to duch miesta? Čo to je? Toto je veľmi dôležité si na to odpovedať, pretože táto nesloboda samého voči sebe je najväčším problémom všetkého, celého mesta, celého systému, základným problémom tohto miesta. Pracuje sa tu skôr so strachom a možno tomuto mestu je strach oveľa vlastnejší... To je jeden z dôvodov, prečo som šiel do Prahy. Odľahčenie psychiky i celého mesta. Je im bližší humor, možno sú povrchnejší, menej romantickí, ale sú určite vtipnejší, menej zaťažení.” // Braňo, Magdaléna. “Koho střetávám nejvíc? Já tady mám hrozně oblíbenýho člověka. On je se vší pravděpodobností – podle toho, jak vypadá – bezdomovec. A on nosí hrozně moc tašek. On nosí šest až osm tašek. Určitě si ho tady někde musela vidět, protože on chodí i tady po Stojance. Přes léto přespává na onkologii v tom parčíku. Potom během dopoledne se přesouvá do města, kde někde z popelnice vytáhne noviny. A nosí právě to velký množství tašek. My jsme dlouho přemýšleli s mojí ženou, co v těch taškách má. Protože ho potkávám dennodenně. A on nosí ty tašky takovým způsobem, že vezme dvě ty igelitky, všechny je má z TESCA, a přenese je třeba padesát metrů a vrátí se pro další, pak přenese další dvě a tak je nosí až je přesune z toho bodu A do bodu B. A pak znovu pokračuje dál. A takhle chodí i přes semafor. Přes křižovatku, přes Úvoz. A to naprosto pravidelně, s železnou pravidelností. A mně to jednou nedalo, a já mu povídám, když jsem se už míjeli dvacetkrát, třicetkrát, a já mu říkám, pane, nechci vás nějak vyrušovat…. Pro mně to bylo takový, že mu zasahuji do soukromí, do aury že mu lezu, tak jsem se ho zeptal, co v těch taškách nosíte, a on říká živobytí. Tak jsem do ní nakoukl a vidím, že jsou to samí plastový flašky a igelity a nic podstatnýho. Tak jsem nad tím stál a ještě se ho ptám: kde bydlíte? A on začal, hned spustil takovej ten příběh, jak mu sebrali byt třiadevadesátým roce a jak se vrátil do toho bytu a všecko tam bylo zapečetěný a tak se ocitl na ulici. Tak jsem se s tím tak spokojil a šel jsem asi 20 metr a z ničeho nic jsem si říkal, a proč má tolik těch tašek? A když v nich nemá žádnej důležitej obsah, proč je tolik tahá? Tak mně napadlo, že když jich bude mít míň těch tašek tak vlastně nepude tolikrát a ujde toho daleko víc a dostane se třeba na Náměstí svobody. Tak jsem se za ním vrátil a řekl jsem mu, pane, já vám dám sto korunu když mi dáte jednu tu tašku. A on na mně vyjel a říká, v žádném případě, tam jsou samý osobný věci! Tak jsem pochopil, že na nich lpí poměrně hodně na těch taškách. Tak zrovna to je člověk, kterýho tady potkávám, s který se zdravím a kterýho potkávám skoro každý den. Ale asi bych mu já osobně už nechtěl pomoct. Jednou jsem viděl, jak mu kdosi pomohl, to bylo právě když jsem šel jednou kolem onkologie, tak jsem tam viděl ho právě scházet dolů od té onkologie, po Úvoze šel, a doprovázel ho pán s naprosto holou hlavou, který tam šel patrně z nějakýho toho ozáření, a nesl mu ty tašky. Takže mám pocit, že ten člověk, který taky vlastně prožívá svůj exit, tu poslední část své cesty, že mu vlastně pomohl k tomu, aby on ten den ušel dál...Tak to je takový chodec, kterýho rád míjím.” // Honza. “To telo je tá hranica.” “Alebo že tam tak nejako chodím, ale ten priestor je nejaký zvláštny, ako keby tam trebárs neplatila gravitácia. Úplne beztiažový stav. Ale to je potom problém, pretože v určitých momentoch sa ti začne zdať, že sa ta strácaš, človek by aj chcel nejakú váhu potom, ale odkiaľ ju zobrať?” “Potom má človek strašne ďaleko k sebe zase?” “Potom má človek pocit, že sa v sebe úplne stráca, že telo začne chodiť v tom dave. A potom večer si sadneš, konečne, a máš pocit, že sa musíš hrozne dlho hľadať, než sa konečne vylovíš z toho... akoby sa to všetko vcucávalo dovnútra.” “ ...smerom do seba. Ale bol to oslobodzujúci pocit, že chodiť po ulici a vedieť, že človeka nikto nepozná. Ale to súvisí skôr s mojimi pocitmi. Mám rád do určitej miery anonymitu, lebo zaručuje slobodu. Slobodu sám voči sebe v konaní, človek neberie ohľady na minulosť a môže ju nechať za sebou... Ale to už je zase nielen o meste. A je to dôležité. Táto anonymita je na jednej strane ubíjajúca, pretože kontakty sú nevyhnutné, a na druhej strane oslobodzujúca. Ide o to, ako sa k tomu človek postaví, a ako dlho je v čom schopný existovať. Človek má sklon vždy si vytvárať štruktúry, a niekedy ich je až priveľa.” // Braňo, Magdaléna. “Na Prahe mám najradšej jej vrstevnatosť. Minulosť sa stretáva so súčasnosťou, úplne prirodzeným spôsobom. Bratislave chýba kontinuita. Tu sa to vždy riešilo odstránením starého a postavením úplne nového. Vyrovnanie sa s minulosťou na naozaj nižšej úrovni.” V Bratislave som mal vždy pocit monotematickosti aj jednej pravdy, monotónnosti alebo jednofarebnosti – a v Prahe som si to iba potvrdil. Tento rozdiel akoby predznačil tú pluralitu, lebo centier je tam viac, takže nedá sa povedať, ktoré je dôležitejšie ako iné, a život sa distribuuje oveľa plynulejšie. A takisto sa to odrazilo v myslení jeho obyvateľov, vo väčšej prípustnosti názorov. Kdežto klasický model menších sídiel, povedzme rovno, že vidieckych, čo je prípadom Bratislavy, je jedna ulica, jedno centrum, okolo ktorého sa všetko rozrastá, jeden hrad, ktorý panuje mestu, z vyvýšeného postu všetko hodnotí. Jedna pravda o každom človeku a zaradenie každého človeka nedobrovoľne do nejakej úlohy, ktorú potom musí zohrávať. Samozrejme je to veľmi subjektívne. V každom prípade, táto centrálnosť voči nejakej multicentrálnosti Prahy je podľa mňa najväčší kontrast.” // Braňo. „To mesto je šedé. Tam nie sú žiadne farby. Jediné, čo je farebné, to sú tie výklady KFC a Qvik a McDonadl. To ti utkvie, akože to má červenú upútavku, ale inak tie domy sú šedé, biele, zažltnuté, nie sú farebné.“ „Čo bolo iné v Prahe? Keď som tam prišiel, tak ma hlavne zaujalo to, že bolo tam oproti šestnástim farbám Bratislavy, keby som to prirovnal k zobrazeniu v počítači, minimálne dvesto päťdesiatšesť, ak nie milióny farieb, vo všetkých oblastiach. Od ľudí, ktorí chodili po uliciach, farby oblečenia, životné štýly, budovy, výklady obchodov. Samozrejme je to vyspelejšia štruktúra, čo je úplne jasné, že my na niečo podobné nie sme zvyknutí, ako malá krajina poznačená socializmom. A práveže tá premiera podnetov spôsobila do istej miery aj šok, ale až taký radostný šok. Nemal som z toho žiadny problém. Síce stále sa objavovalo veľa nových vecí a informácií, niekedy som z toho bol aj unavený, ale v zásade som z toho bol unavený skôr príjemne ako nepríjemne. Samozrejme je to tým, že ťažko porovnávať niečo nové s niečím už zažitým, keby som tam žil pár rokov, tak sa možno na veci pozerám inak. Ale ako hovorím s pôvodnejšími obyvateľmi toho priestoru, tak tí to vnímajú podobne ako ja aj napriek tomu, že tam žijú dlho, a že ten aspekt novosti nie je taký silný. Šestnásť farieb Bratislavy. Vidno to tu na všetkom. Je vidno, že predmety tu nie sú tým prúdom času tak opracované. Ak by som to prirovnal ku kameňom v potoku, tak sú kamene, ktoré strávili vo vode dlhý čas a sú oblé, a sú naopak také, ktoré tam spadli včera a sú ostré. Tak netreba na ne stúpať bosými nohami. A Bratislava je ten kameň, ktorý v tom prúde času až tak dlho nestrávil. A vidieť to na úplne každej bunke toho mesta. Napríklad v tvare reklamného pútača na ulici. Nie je taký vyspelý, ako povedzme pražský. Je to čosi o tradícii. Na jednej strane toto mesto nie je tak zaťažené tradíciou, čo môže byť aj výhodou, ľudia tu preto sú schopní prijať viac ako povedzme v Prahe. Tak napríklad rozdiel medzi hudobnou scénou Bratislavy a Prahy je v prospech Bratislavy, v mojom vnímaní. Aj keď tých možností nie je veľa, samozrejme. Ale keď sú, tak sú dobré. V každom prípade, hranatosť a hrubozrnnosť tohto prostredia je neoddiskutovateľná. Vyžaruje zo všetkého. Mesto vyžaduje od človeka oveľa väčšiu tvrdosť. V každom aspekte, či je to jazda na bicykli v miestnom dopravnom systéme, alebo cestovanie v prostriedkoch MHD s tvrdými revízormi, alebo kráčanie zle navrhnutými ulicami so škaredými budovami a reklamnými plochami, ktoré človeka skôr zdesia ako potešia alebo rozosmejú.“ // Braňo, Magdaléna. „Praha ma vnímala ako absolútne nepodstatnú časť dopravy, hmoty, alebo možnože nejakej pracovnej sily.“ „Keď to je tak, že niektoré mestá ako keby ťa nechceli prijať. Keď som prišla do Blavy, tak som stále narážala. Ako si vravel o tých hranách, tak mne sa zdá, že Blava je presne taká. Stále iba narážaš. A potom som prišla do Prahy a bola som tam akoby úplne v pohode a nemala som pocit, že tam nepatrím. A tu som bola päť rokov a stále to mám, že idem a mám pocit, že tie ulice sú vystavané tak, že nejdeš rovno, ale že musíš kľučkovať alebo niečo riešiť. A to je podľa mňa nielen o tebe, ale že to mesto ťa neprijme.“ „Iba strašne cítiš, že je tam niečo cudzie, že je tam niečo úplne zvláštne, niečo, na čo nie si vôbec zvyknutá, čo ti príde úplne nepochopiteľné a nemôžeš prísť na to, čím to je. Nemôžeš definovať ten presný vnem, ktorý zapríčiňuje ten pocit. Potom, keď sa na to spätne pozeráš, tak vidíš tie jednotlivé drobnosti, ktoré sa všetky spájajú a z toho potom vzniká ten pocit. Ale keď tam si, tak to je iba niečo nedefinovateľné, neurčiteľné.“ „Zrazu máš pocit, že si iná tam a iná tam, a to je potom celkom problém dať dohromady. Keď sa človek vráti naspäť. A pritom je to akoby blbosť, lenže ti to pripadá, že to mesto je také iné, že ty tam musíš žiť nejako inak. A nedá sa to dať dohromady s tým iným mestom. S tým doma.“ // Barbora, Braňo, Magdaléna. „Pritom, keď ho tam žiješ každý deň, tak je to úplne iné mesto. Proste nechodíš do žiadnych múzeí, nechodíš sa pozerať na Eiffelku, ideš okolo nej trikrát denne, a je ti to úplne jedno, pretože sa niekam ponáhľaš. A zdá sa ti úplne čudné, že čo tam tí turisti chodia robiť. Ako keby ti chodili domov do kúpelne. A zdá sa ti to úplne... načo tu sú?“ // Magdaléna.
| ||||||||||||||||
