URBÁNNA RE/KREÁCIA CITYLAB TERAZ PROJEKT ĽUDIA ENGLISH             SEZÓNA 2004+-5 CD AKCIE TEXTY MESTSKÁ HRA

	TEXT In this ready-to-live world street design is a major issue Paradox čistej ulice   Thomas-Bernard Kenniff Preklad: Michal Čudrnák   Ulica je živý organizmus. Ulica je spoločenská bytosť. Ak má takou aj zostať, musí byť vedená k rovnováhe medzi všetkými jej sociologickými časťami: regulovanou, prijateľnou, neobjavenou a nechcenou. Nesmie byť ani úplne poznanou, ani nepoznanou – niekde medzi. No súčasný vývoj a zásahy do mestského plánovania viedli ulicu práve do týchto extrémov. Urbánne vedomie a nevedomie sú izolované a držané vo vzájomnom napätí. Ulica sa stáva nástrojom potlačovania, pretože podporuje len polovicu našich spoločenských potrieb a zvyšné zadržiava za svojou fasádou.   V psychológii človeka je násilné potlačovanie nezdravé. Musíme pochopiť, že táto zásada sa týka aj ulice. Na nevôľu jej dizajnérov má ulica svoju vlastnú myseľ. Ulica je spoločenskou bytosťou, pretože žije vďaka súčtu všetkých jej častí, individuálnych myslí. Fyzicky je tvorená priestorom medzi priľahlými štruktúrami, psychologicky je formovaná neustálym tokom inštinktov a konaním ľudí. Každá myseľ je sčasti ovplyvňovaná svojim vedomím a nevedomím. Možno povedať, že súbor myslí na ulici a teda aj samotná ulica má svoje vlastné kolektívne vedomie a nevedomie. Nie je preto na mieste očakávať, že v takomto prepojení spoločenského života nájdeme všetko, čo tvorí našu ľudskosť? Nie je to len normálne, ale aj vitálne. Podstatu civilizácie tvorí podľa Freuda neustály súboj medzi Erosom a Smrťou, presnejšie povedané medzi princípmi uspokojenia a agresie, ktoré sú prítomné v každej mysli (Freud, 1976). Úplné potlačenie jedného z týchto princípov na úkor druhého vedie k úpadku a chaosu. Ulica sa ako súčasť civilizácie tejto podmienke nevyhne. Ak sa neudržiava rovnováha medzi oboma časťami, ich prepojenie sa naruší. Psyché ulice sa skladá z vedomia i nevedomia, z toho, čo o nej vieme i nevieme.
	Vedomé ego ulice, jej fasádu, lepšie pochopíme za pomoci jungovskej psychológie. V Jungovej teórii fenomenológie Ja je naša osobnosť reprezentovaná našim vedomým egom. Je to naša vedomá fasáda, spoločenská stránka a maska našej kolektívnej psyché. "V zásade nie je naša osobnosť skutočná: je to kompromis medzi jednotlivcom a spoločnosťou vedený predstavami o tom, aký by sme mali byť." (Jung 1991)   Tento kompromis môže byť zárodkom pokrytectva, je však nutný pre udržanie našej duševnej rovnováhy. "Nadmerná časť z našej spoločne zdieľanej ľudskosti musí byť obetovaná v záujme ideálneho obrazu, ktorému sa človek snaží prispôsobiť." Nachádzame tu teda varovanie, že osobnosť nereprezentuje celú hĺbku človeka. Ani ulica nie je len jej fasáda. Pod maskou nachádzame nevedomé a nepoznané, temný a negatívny tieň nášho Ja, obávaný pre svoju neustálu hrozbu narušenia ega. Pod úrovňou našej osobnosti pravdepodobne nájdeme mnoho negatívneho, no sú tam aj naše najzákladnejšie inštinkty, ktoré sa snažíme udržať si čo najdaľej "od tela." Prepojenie na Smrť a Eros je jasné, miera potlačovania je tu kľúčová.   "Je to jedna z najväčších irónií našej doby, že dnes, keď sa ulica stala lákavou komoditou pre reklamný priemysel, sa kultúra ulice nachádza pod nátlakom. [...] Graffity, vylepovanie plagátov, vyberanie peňazí na ulici, pouličné umenie, komunitné záhradkárstvo je kriminalizované a napadané políciou, aj keď prirodzene vychádza zo života v meste a na ulici." (Klein 2000) Neskrývané potlačovanie zvyčajne pokojných stránok pouličného života, citované Naomi Kleinovou, má za následok šírenie hnutí, ktoré sa pod heslom "Ulice patria ľuďom" snažia o narúšanie bežného chodu ulíc. Nemôžeme násilne čistiť ulice od toho, čo je podľa menšiny mestskej komunity nevhodné, pretože tak ju zbavujeme jej ľudskosti. Nemôžeme nechať ulicu, aby sa utápala v svojom tieni, tak by sme podporovali nebezpečenstvo, úpadok a smrť. Až príliš často sme v poslednom čase smerovali k jednému z týchto extrémov, úplnému vedomiu a úplnému nevedomiu. Snahou o nadmerné prečisťovanie v prvom prípade a samovoľným vývojom v druhom vytvárame predpoklady pre náhle či dokonca násilné znovuobjavenie potláčaného.
[1] Ulica ako ikona samotného mesta. Ringstrasse vo Viedni bola pôvodne mestským múrom, rozdeľovala rôzne spoločenské vrstvy vnútorného a vonkajšieho mesta. Bola zničená počas vzbury, no jej represívny charakter nezmizol a existuje stále v podobe inštitúcií na Ringstrasse.                   [2] Ulica stvárňujúca nevedomie je romantická. Priame a točivé ulice sú dobrým príkladom romantického nedostatku prístupu pre dopravu a chýbajúcej bezpečnosti.                   [3] Masová cirkulácia slúži rýchlosti, prístupnosti a pohodlnému životu, no vytvára prázdne miesta v urbánnej tkanine Los Angeles. Aktivity a miestne špecifiká okrajových komunít zostávajú izolované.                   [4] Priestor rozšírený na kritickú úroveň prehnaného bezpečia a pohodlia v Karen Walk, Waterloo, Ontario. Urbána tkanina je rozšírená tak úzko, že ulica stratila možnosť zvádzať zmysly.	Regulované a romantické   Výhradne vedomá ulica je regulovanou časovou bombou. Široké ulice s pravidelnými líniami stromov a extrémne uhladenými ikonickými budovami sú ideálnym prostredím pre masy obrazovchtivých turistov a pevne vymedzené trasy. Na chodníkoch nie sú žiadne znaky chudoby, žobráctva, žiadni bezdomovci, alebo delikventi. Pokrytecké úsmevy sa predierajú cez prepracovaný make-up ich tvárí a fasád, neľahko podopretých chabými oporami. Inštitúcie a firmy tu zobrali ulicu ľudom. Ulica je prispôsobená mestu do podoby ikony samotného mesta [1].   Jane Jacobsová výstižne hovorí o pamäti mesta ako o odtlačku jeho ulíc. No táto pamäť je dnes produktom reklamy. Najvýraznejšie ulice mesta sú pod dohľadom očisťované od spoločenského "zamorenia", ako snaha predať ich obrazy miestnym obyvateľom a celému svetu.   Príkladov nablýskaných ikon je dosť: Champs-Élysées v Paríži, Wall Street v New Yorku, Ringstrasse vo Viedni. Aká by bola reakcia mesta San Francisco a jeho milónov turistov ak by sa ulica Lombard Street, "najstrašnejšia" ulica v meste, stala odrazom priemernej, bežnej "ľudskej" ulice?   Za posledných päť rokov bol viditeľný zvýšený záujem vyčistiť ulice mesta Toronto. Žobranie bolo kriminalizované a boli vytvorené špeciálne policajné jednotky aby skoncovali s nelegálnymi aktivitami ako napríklad prostitúcia a bezdomovectvo. Výsledky boli uspokojujúce. Ulice boli čisté. Prostitútky sa presunuli niekam inam. Počty úmrtí bezdomovcov stúpli do nečakaných výšok. Vyhladované a zúbožené deti ulice boli donútené presunúť sa tam, kam prostitútky, alebo si ich v tom horšom prípade našla v chlade smrť. Problémy nie sú vyriešené. Sú prechodne umlčané a nevyhnutne sa objavia znova.   Nečistíme ulice, odľudšťujeme ich. Iný extrém, čisto podvedomá ulica, je romantický. Je to neznáme, nechcené a neodkryté. Ulica môže byť romantická v zmysle neskrývaného prejavovania inštinktov a odklonu od racionálneho myslenia – idealizovaný, sentimentálny a fantastický pohľad na realitu. Výsledky sa vo väčšine prípadov prejavujú v skutočnostiach neprijateľných pre spoločnosť: verejné výbuchy emócií, prostitúcia, drogy, bezdomovci, chudoba, samota, nedostatok bezpečia, prázdnota a vždy nebezpečná rebélia [2]. Je ironické, že sa tieto veci v urbánnom vedomí potláčajú. Touto represiou sa len zintenzívňujú. Je to začarovaný kruh.   Keď je vedomá ulica osobnosťou mesta, začne nevedomá ulica následkom odobratia jej úlohy v celku pôsobiť negatívne. Sama sa stane agentom utláčania. Nie je potrebné navrhovať romantické ulice podvedomia, tie budú vždy vznikať samé, ako reakcia na nevyvážený príklon k opačnému extrému.   Nevedomá ulica je tak vedľajší efekt inštitucionalizácie, reklamných kampaní pre zviditeľnenie mesta a pokrytectva na strane obyvateľov mesta, mestských úradníkov, architektov, alebo osôb zodpovedných za rozvoj a plánovanie.   Môžeme rozpoznať aj iné aktuálne príčiny tohto extrému, napríklad vo vnímaní priestoru. Pohyb v mestskom priestore je niekedy skôr premiestňovanie sa cez prechodné zastávky, nie línie zážitkov. Typické severoamerické mesto je dobrý príklad. Masová cirkulácia ovplyvnená priemyselnou organizáciou vytvárala namiesto plne prístupných miest diery v urbánnej tkanine. Rastú mestá postavené na rýchlosti, dostupnosti a pohodlnom živote. Cesta od bodu A do bodu Z mala predtým v sebe vnímanie všetkého, čo je medzi. Teraz sa súkromnými ulicami prechádzajú ľudia v železných klietkach, len s počiatočným a konečným bodom v mysli. Úmerne k zvyšovaniu rýchlosti pohybu v ulici klesá naša vnímavosť voči priestoru. Pre dochádzajúcich by mohlo mesto existovať len v dvoch smeroch. Obraz ulice v mysli človeka je jednodimenzionálny a pomaly sa stráca v podvedomí. Poklesom rôznorodých aktivít na ulici a obmedzením sa na premiestňovanie strácame možnosť rôznych foriem interakcie. "Aktivita vedie k aktivite" (Jacobs 1992). Platí však aj opačné tvrdenie. Pokým bude dochádzanie a rozptýlenosť dominovať dynamike mesta, bude život na ulici rovnako jednotvárny. Dobrý život je menej a menej ľudský.   Idividualizovaná ulica: mierka a využitie   Ulica sa musí stať individuálom alebo úplným, verným a neobmedzeným obrazom jej vlastného Ja, prepojením vedomia a nevedomia. Individualizácia, tak ako ju popísal Jung, je procesom stávania sa ‘in-dividuálom’, spôsobom, ktorý odráža našu najhlbšiu a nepopierateľnú jedinečnosť, teda prechodom k vlastnému Ja osoby. Skúmanie individualizovanej ulice môže prebiehať za pomoci pojmov ako mierka a využitie. Mierka ulice ovplyvňuje a formuje veľmi jasným spôsobom jej využívanie, ktoré spätne formuje jej sociálnu štruktúru.   Po prvé: musíme pochopiť, že mierka ulice nie je statická, ale dynamická. Musíme dať priechod rytmu rozširovania a zmenšovania priestoru. Miera našej voľnosti je v opačnom pomere k mierke priestoru v ktorom žijeme. Prihliadanie na odstupy a vzdialenosti medzi budovami preto môže mať pri plánovaní priamy dopad na spoločenskú interakciu. Čím viac sme uzatvorení, tým viac súkromia máme, a naopak. V úzkych a kľukatých stredovekých uličkách sme bližšie k nášmu Ja. Sme ponorení vo vlastných myšlienkach, ďaleko od pohľadov z davu. Naše zmysly sú bdelé, každý zvuk a vôňa vyvoláva známe, prvotné emócie. Náhly prechod na námestie nás vrhá späť medzi masu ľudí. Znova sme časťou celku. Posuny v priestorovosti sú pre individualizovanú ulicu nenahraditeľné.   "[Dizajnéri a architekti] vychádzajú z predpokladu, že ľudia z veľkomiest vyhľadávajú pohľad na prázdno, jasný poriadok a ticho." (Jacobs 1992) Táto veta bola napísaná ako reakcia na urbanistické plánovanie 70.rokov, no nanešťastie je platná aj dnes. Naviac je dnes severoamerické mesto ohrozované hustou zástavbou. Priestor sa zmenšovaním dostáva na úroveň, ktorá ohrozuje bezpečnosť a primeraný odstup. Urbánna štruktúra rozľahlého územia je natoľko zahustená, že v nej ulice strácajú všetky možnosti osloviť a potešiť naše zmysly.   Tým, že nechávame prevládať strnulosť zároveň dávame za obeť časť našich radostí v záujme efektivity [4].   Po druhé, musíme dať priechod rôznorodosti využitia a interpretácie. Plán ulice nesmie byť pevne daný a vytesaný do kameňa! To znamená, že výstavba by mala prerastať do ulice a aktivity na ulici do výstavby. Čo stojí za fasádou ulice musí mať možnosť preniknúť do oblasti vedomého a naopak. George Street v Toronte je navrhnutá na základe zdieľania. V jednom smere sa tiahne pravostranná doprava a chodníky, v opačnom je prepojenie na rozšírené námestia , čo vytvára rôzne úrovne cirkulácie. Dláždenie tiahnúce medzi naproti stojacimi domami je križované normálnou asfaltovou ulicou. Nič výrazné sa nezmenilo v štruktúre cirkulácie, no ulica je iná. Ulica dosiahla vyšší stupeň individualizácie. Stala sa integrovanou. Inokedy prevažujúce prúdenie áut a verejnej dopravy je len jednou z viacerých štruktúr cirkulácie pravostrannej cesty (right-of-way.) Kolektívne chápanie tohto javu existuje jednoducho v nepísanej bariére medzi verejný a súkromným (Jacobs 1992 edn) [5].   Deistické oslavy božstva na vrchoch Japonska spočívajú na podobných princípoch. Premenlivý okraj ulice je prostriedkom na rozšírenie verejného priestoru. Sprievod zostupuje z vrchu do hlavnej ulice v dedine. Dvere všetkých budov lemujúcich ulicu sú počas oslavy otvorené. Slávnosť plynie do otvorených dverí a čo bolo predtým miestom na lineárny prechod sa stáva vravou (bellyful). Sprievod postupuje. Deň končí. Dvere sa zatvárajú a ulica sa vracia do lineárnej podoby. Spoločenský priestor bol v tejto hustej štruktúre prevzatý, zmenený a zintenzívnený dynamickým prúdením na okraji ulice.   Možnosť: pokora   Ako navrhnúť individualizovanú ulicu? Problém tkvie v praxi navrhovania – nanešťastie je navrhovanie vedomou činnosťou. Nevedomé sa asi nikdy do navrhovania nedostane, pretože dizajnér si je vedomý každého detailu. Egu neustále hrozí prienik nevedomého. Brániaca sa myseľ má problém rozpoznať túto inšpiráciu ako svoju vlastnú. Potláča ju. Výsledný produkt je vedomým a úplným dielom dizajnéra. Určite by sme však nemali presadzovať filozofiu dizajnu, ktorá je založená na snoch a seba-hypnóze. To by viedlo k ultra-inštinktívnemu, ak nie deštruktívnemu dizajnu. Dizajn ulíc musí jednoducho začať pochopením toho, že vedomie a nevedomie sa vzájomne nevylučujú. Popieranie jedného z nich povedie k jeho znovuobjaveniu, často v nechcenej a nekontrolovateľnej podobe. V momente, keď to akceptujeme, čaká náš ďalší problém: čas.   V svete náhliacom sa šialeným tempom doviedli dizajnéri niektoré z najprirodzenejších a najkomplexnejších procesov evolúcie do extrému. Plánovanie rozsiahlych urbánnych prostredí bolo pôvodne organickým procesom, no dnes je otázkou niekoľkých týždňov. Rovnaký problém zviera ulicu. Ako môže jeden dizajnér vytvoriť individualizovanú ulicu ako spoločenskú bytosť, ktorá odráža jej vnútornú komplexnosť vedomia a nevedomia? Nemôže. Na to neexistuje žiadne ideálne riešenie, len možnosť pokory. Musíme sa zbaviť pokrytectva pokusov navrhovať úplný svet, pretože neodrážajú našu vlastnú podstatu. Musíme pochopiť, že nemôžme vytvárať vedomie a nevedomie, nanajvýš definovať ich počiatky. Len potom dosiahneme zdravú rovnováhu, v ktorej sa ulica stane skutočnou spoločenskou bytosťou.