URBÁNNA RE/KREÁCIA CITYLAB TERAZ PROJEKT ĽUDIA ENGLISH             SEZÓNA 2004+-5 CD AKCIE TEXTY MESTSKÁ HRA

	TEXT Experiment v architektúre Diagramatická vízia Petra Eisenmana   Ivana Zavillová   Dá sa prekročiť zažitý princíp vnímania architektúry, alebo je to dogma, ktorá prežila stáročia? Ostávame neustále pri Vitrúviom definovanom firmitas -pevnosť, utilitas - účelnosť a venustas - ladnosť. Máme sa k tomuto faktu stavať s pokorou, alebo sa ho máme snažiť narušiť?   Jednu z možných odpovedí načrtáva svojim dielom architekt Peter Eisenman. Tvrdí síce, že tieto dogmy, firmitas, utilitas a venustas, nemožno úplne zrušiť/vymazať, ale možno ich destabilizovať, a tak zo silných znakov, ikon, urobiť znaky slabé. Tento proces nazýva procesom rozmazávania / znejasňovania (bluring).   Spomínaný architekt je „...jedným z mála tých, ktorý cieľavedome a premyslenie stavia okrem architektúr aj architektonické myslenie. Jeho diela, nech už majú akékoľvek lokalitné programy, nech sú súčasťou rozmanitých etáp utvárania autorskej signatúry, sú ešte čosi viac; sú otázkami položenými architektúre v snahe vyprovokovať ju k odpovediam o vlastných predpokladoch, ... k dialógu samej so sebou.“ [1] Vo svojej sérii experimentálnych domov sa zaoberá skúmaním „autonómnej podstaty architektúry“. Premýšľa nimi (projektmi experimentálnych domov) už predtým vytvorené projekty, najmä diela L Corbusiera. Spomínanú sériu experimentálnych domov považuje Eisenman, za svoj vlastný príspevok nie, k rehabilitácii moderny, ale k jej nastoleniu. Vyslovuje domnienku, že až na niektoré výnimky sa moderna v architektúre doposiaľ neuskutočnila. Vyslovuje ju v náväznosti na Foucaultovu koncepciu novej epistémy a z toho vyplývajúce zmeny v systémoch označovania, slov a vecí ako aj z dôvodu decentralizácie subjektu predznačujúcej koniec humanizmu a autora. Rezignuje na možnosť zdôvodniť architektúru vonkajším účelom a funkciou a hľadá podstatu architektúry v samoreferencii. [2] Výstavbu autorskej teórie nikdy nenecháva v stave statickom. Ak objaví pojem/proces, ktorý by mohol objasniť resp. vysvetliť jeho počínanie začína s ním pracovať. Spätne tento pojem/proces stopuje a vyhľadáva vo svojej práci. Je akoby sieťou/optikou cez ktorú momentálne vníma skutočnosť, znovu pomenúva postupy a redefinuje už zavedené pojmy. Domnievam sa, že skôr ako pre architektonickú exhibíciu to robí pre ostrý obraz o svojej tvorbe a pre možné nachádzanie nových počiatkov a podnetov pre svoju ďalšiu prácu, ktoré dovtedy neobjavil, alebo sa mu zdali byť dovtedy nepodstatné. Knihu Diagram Diaries (1999) možno považovať za takéto spätné čítanie. Je záznamom, ako keby rekapituláciou tvorby tohoto architekta. Je snahou o pochopenie vlastného diela prostredníctvom kritického vyrovnávania sa s aktuálnym filozofickým diskurzom. „Vyznieva ako otázka mierená diagramu, či vie vysvetliť jeho počínanie, či unesie záťaž byť spoločným menovateľom tvorby.“ [3] Kniha ako taká, ponúka rôzne možnosti čítania: tradičné, chronologické čítanie (od začiatku do konca) alebo čítanie nechronologické. T.j. ako prvé čítanie teoretických východísk, potom aplikovanej teórie v praxi a v strede knihy prehľad projektov v indexe. [3] V „teoretických“ častiach knihy Diagram Diaries objasňuje základné pojmy a načrtáva východiskové stanoviská tvorby. Pre pochopiteľnosť textu uvádzam definície:   Interiorita: súbor architektonických praktík, úloh, nástrojov na ich riešenie, nespochybniteľných východísk. Je vlastným kritickým diskurzom architektúry. Architektúra sa v tomto zmysle nespredmetňuje, ale deje sa, môže síce získať charakteristiku sprítomnenia, ale neredukuje sa len na fyzickú prítomnosť.   Exteriorita: prelínanie diskurzov. Je charakteristika narábania s miestom. Je tým, čo podľa Eisenmana prichádza z oblastí mimo architektúru a stáva sa súčasťou jej práce a mení radikálne jej orientáciu.   Anteriorita: Nie je čosi medzi interioritou a exterioritou. Eisenman ju situuje skôr do sféry interiority a predstavuje akumuláciu trópov, rétoriku používanú v rozličných časových obdobiach architektúry. Je predpokladom kritickosti vlastného architektonického diskurzu. Na jednej strane vyjadruje rovinu rozličných architektonických presvedčení a vier, na strane druhej je neodmysliteľnou možnosťou kritickej architektonickej práce. [3]
	Autorský koncept diagramu približuje v kapitole Pôvodná / originálna scéna písania. Považuje ho (diagram) za kritický prostriedok operujúci medzi interioritou, anterioritou, exterioritou s cieľom iniciovať architektonické udalosti. Architektúra sa tak stáva komplexným znakom, zahŕňajúcim v sebe motiváciu i dianie nemotivovanosti, čo dosahuje práve pomocou diagramu.   Dôležitým textom pre pochopenie spomenutej časti, pojmov motivovanosť a nemotivovanosť, a vlastného diela je záverečný text knihy: Diagram a stávanie sa znaku nemotivovaným. Ako východiskové stanovisko textu uvádza definície prebraté od Charelesa Piercea, ktorý rozlišuje dve kategórie znaku: znak indexový a znak ikonický. Odlišujú sa tým, čo Chareles Pierce nazýva: motiváciou. Indexové znaky majú podľa neho prirodzený, vnútorný vzťah medzi znakom a označovaným. Symbol, ikonický znak, tento priamy vzťah medzi znakom a označovaným nemá, ich vzťah je umelý a vonkajší. [4] V nadväznosti na tieto definície Peter Eisenman uvádza, že architektúru možno považovať za systém motivovaných znakov (stĺp -> znakom stĺpa... „ preto v diskurzívnej interiorite architektúry stĺp, stenu, podlahu a strop môžeme považovať za motivovane označujúce – a teda za nič viac, než práve to, čím sú, alebo to, čím sa javia, že sú...“ [5]). Podľa neho, architekt tradične pracuje s pôvodne vnútorne motivovanými objektmi a usiluje sa ich premeniť na umelú sadu označujúcich, na komunikatívny jazyk – toto dianie považuje za formu externej motivácie. Vzhľadom na spomenuté v architektúre rozlišuje internú a externú motivovanosť. Podľa toho či pochádza z architektúry samotnej (interná) alebo z nearchitektúry (externá); stĺp je znak motivovaný a tvorca chce jeho komunikáciu, preto ho tvaruje, ale tento motív nepochádza od stĺpa samotného, ale od tvorcu, takže nie je stĺpu vlastný. Tradične sa podľa Eisenmana diagram používal tak, že uchopil vnútornú motivovanosť a transformoval ju na vonkajšiu. Ako príklad uvádza ... „diagram deviatich štvorcov, ktorý je abstrahovaný z Palladiovskej vily a ktorý je v ďalšom procese navrhovania transformovaný tak, aby z neho vyplynula moderná/nová stavba... Prvým krokom je teda redukcia vonkajšej motivovanosti vily na vnútorne motivovaný diagram. Potom v následnej transformácii diagramu na súdobú/novú stavbu tento proces motiváciu vracia tam, kde vznikla: do reálnej budovy... Diagram je tu stavom medzi dvoma rovnako motivovanými, ale štylisticky odlišnými budovami.“... [5] Eisenman navrhuje, aby bol diagram užívaný opačne, aby prevrátil motivovaný proces navrhovania. V kapitolách Diagramy interiority a Diagramy exteriority popisuje postupy svojej doterajšej práce cez optiku diagramu. Do časti Diagramy interiority zaraďuje projekty ktorými dokazuje, že architektúra sa nemusí zaoberať, resp. vychádzať z externých fenoménov ako politika, sociálne podmienky, kultúrne hodnoty a.i. Svojimi prvými prácami tvrdí a dokazuje, že architektúra môže manifestovať samú seba, svoju vlastnú interioritu a to priamo v realizovanej budove. Diagram považuje za spôsob ako otvoriť vzťah/komunikáciu medzi interioritou architektúry a individuálnou stavbou. V časti Diagramy exteriority vysvetľuje svoje počiatočné východiská po spracovaní projektov House X, The House El Even Odd , and The Find out House. Diagram tu už nie je len vysvetľujúcim, objasňujúcim nástrojom, ale tiež nástrojom generatívnym. Diagram nevysvetľuje len vzťah medzi jednotlivou stavbou a interioritov architektúry, ale navrhuje a zavádza alternatívny vzťah medzi subjektom/autorom a dielom. V Diagramoch exteriority objasňuje taktiež diagramatický proces, ktorý už nie je založený na geometrii, ale na vonkajšom texte (external text). Týmto vonkajším/iniciačným textom môže byť temer čokoľvek; tradovaný príbeh, reťazec DNA, historické mapy, atd.
	Ako bolo už naznačené práca a myslenie Petra Eisenmana nestagnuje, neustále sa vyvíja. Zanechal vieru v jazyk, lingvistiku a semiotiku. Dnes pracuje s inými myšlienkami, ale stále pracuje systémom metódy. V súčasnosti sa zaoberá rozlíšením medzi zámerom/myšlienkou (idea) a obrazom (image). Podľa neho, vizuálny obraz ovláda predstavu väčšiny ľudí o architektúre. Tvrdí, že vizuálny vnem nie je zďaleka tak dôležitý ako samotná myšlienka/zámer architektúry. Vo svojich terajších prácach/projektoch sa snaží práve o zviditeľnenie architektonického zámeru. Pozoruje a sleduje reakciu človeka v prostredí zobrazených architektonických zámerov. Skúma ako sú človekom tieto idee chápané a ako ho ovplyvňujú, nie svojim významom ale tým čo nazýva dojem/zážitok/pôsobenie (affect). Hľadá sekundárne podmienky (keď idete do kina vidíte film, a hudba, sekundárna podmienka, vytvára jeho emočné pozadie) v architektúre. Chce nájsť všetky veci, ktoré nie sú primárne ako obraz, funkcia, atd., ktoré sú ako hudba vo filme. Snaží sa vystopovať ako architektúra komunikuje na somatickej a perceptívnej úrovní cez zvuk, materiál; nie len cez zrak, viditeľné. Snaží sa spochybniť dominanciu vizuálneho v architektúre.   Môžeme sa domnievať že ide o ďalšiu ikonu architektúry, ktorú sa pokúša destabilizovať a urobiť z nej znak slabý a nie primárny. No na skutočné odôvodnenie si musíme počkať a dúfať, že neopustí svoje zvyky a bude sa spätne zamýšľať nad svojou tvorbou a pokúšať sa ju objasniť vo svetle nových poznatkov a optík.   [1] Zervan, Marian: Marian Zervan číta knihu Peter Eisenman: Diagram Diaries. Projekt 6/2002. Bratislava: SAS, 2002. str.33. [2] prevzaté z; Zervan, Marian: Pojem aury v diele Petra Eisenmana. Projekt 2/98. Bratislava: SAS, 1998. str.82. [3] Parafrázované z Marian Zervan číta knihu Peter Eisenman: Diagram Diaries. Projekt 6/2002. Bratislava: SAS, 2002. str. 32-34. [4] napr. jablko: je znakom skutočného jablka, no zároveň znakom napríklad Kráľovského jablka, alebo znakom hriechu spáchaného v raji; čiže objekt jablko obsahuje aj podmienku reprezentácie, ktorá samotný objekt presahuje. [5] Peter Eisenman: Diagram diaries. London: Thames and Hudson, 1999, str. 211-212.