|
URBÁNNA RE/KREÁCIA CITYLAB TERAZ PROJEKT ĽUDIA ENGLISH SEZÓNA 2004+-5 CD AKCIE TEXTY MESTSKÁ HRA |
|
|
TEXT
| |||
| ||||
|
Mesto v hmle Podobne ako v politike a ekonómii, aj pri definovaní mestskosti je najľahšou argumentáciou štatisticky určená veľkosť sídla. Takýto politicky a propagandisticky ľahko využiteľný argument však degraduje a dáva na rovnakú úroveň stredoveké a súčasné väčšie mestá s politicky vyfabrikovanými „vernými“ mestami, ktoré sú mestami len preto, lebo majú mestský úrad. Na Slovensku prijaté kritérium, že mestom môže byť sídlo s počtom obyvateľov viac ako 5 000 obyvateľov takto dáva na jednu úroveň Bratislavu a Želiezovce, Košice a Hriňovú, Banskú Bystricu a Žarnovicu. Azda každý však aspoň intuitívne cíti, že mesto robí mestom niečo iné ako len oficiálny štatút. Možno za mestotvornú považovať pubertálnu hrdosť na veľkosť a snobskú domýšľavosť hraničiacu s paranoickým megalomanstvom? Takáto vlastnosť je typická aj pre nadutého sedliaka, ktorý má v dedine najväčšiu kopu hnoja a na hrdosti z prvenstva mu neuberá ani fakt, že sa z nej šíri neznesiteľný zápach a otravuje tým život svojim menej šťastným spoluobčanom. No existuje aj argumentácia antikvariátnikov, ktorí za hlavný zdroj identity mesta vyhlasujú jeho starobylú históriu. Klauniády v kostýmoch kráľov a kráľovien, korunovačné slávnosti a iné rituály degradujúce zdravý rozum, tváriace sa že cez predstavenie sa diváci stávajú svedkami starých zlatých čias - takéto akcie možno zažiť nie len v Bratislave alebo Košiciach, ale aj v starobylom kráľovskom meste Pukanec alebo v dedinke Beckov. Tí, ktorí bažia po hradoch a starých kostoloch, ich skutočne častejšie môžu nájsť mimo veľké sídla, skôr ako osamotené pamätníky strážené hŕstkou frustrovaných vidiečanov, ktorých drží v rodnom kraji predovšetkým nemožnosť sa vysťahovať. Niektorí sú zasa hrdí na bohatstvo a politickú moc a tvária sa, že práve toto sú atribúty, ktoré dávajú mestu jeho čaro. Zbohatlíci argumentujúci ekonomickými úspechmi hovoria, že mesto to je obchod, úspech a bohatstvo. No kto vie, kde v súčasnosti žijú najbohatší spoluobčania pochopí, že by to boli mestá mŕtvych duší, v ktorých okrem sadrových sôch antických bohov a postavičiek na gýčových fontánkach žije iba niekoľko málo, no dobre opevnených obyvateľov. Limbach pri Pezinku by sa mohol takto stať novým hlavným mestom Slovenska. Vyznávači politickej moci by zasa mohli za metropolu krajiny vyhlásiť Trenčianske Teplice. Spomedzi ďalších častých atribútov mestskosti ním dokonca nemôže byť ani počet áut na jedného obyvateľa. Oblasti, v ktorých v rámci reforiem zvyšujúcich životnú úroveň obyvateľstva takmer zrušili verejnú dopravu je aspoň jedna stará škodovka na domácnosť nevyhnutnosťou. Na rozdiel od miest, kde električková a iná verejná doprava zachraňuje ľudí pred nervóznym vyčkávaním v každodennej dopravnej zápche a pred otravou jeho obyvateľstva výfukovými plynmi. Podstatu mestskosti je ťažké uchopiť. Príťažlivosť mesta spočíva práve v jeho premenlivosti, nejednoznačnosti, no zároveň vyhranenom a rozpoznateľnom charaktere, ktorý ho odlišuje od iných sídel. Podobne ako hmla, aj skutočné mesto je popísateľné len ako zdanie, sen, čím zároveň dáva priestor predstavivosti a burcuje emócie. Ideálnym spôsobom spoznávania mesta je popísanie jeho príťažlivosti. Už od biblických čias mesto ľudí priťahuje slobodomyseľných a po živote bažiacich jednotlivcov, ale aj poburuje jeho moralistických a totalitárnych ničiteľov. | ||||
|
Strata miery „Stadtluft macht frei“ – mestský vzduch oslobodzuje, to bolo heslom bohémov, umeleckej avantgardy a od pôdy sa oslobodzujúcej vidieckej populácie, ktorá v prostredí európskych veľkomiest hľadala slobodu, nezávislosť a inšpiráciu, ktoré svojou živelnosťou a pluralitou ponúkali práve metropoly. Všetci, ktorým rodné prostredie nedávalo nádej na šťastný život sa ako včely zlietali okolo sladkého a príťažlivého plástu. Bolo to tradičné obdobie európskeho veľkomesta, belle epoque, keď sa spoločnosti oslobodzovali od závislosti na vláde aristokracie a zakorenenosti v pôde. Umelcov a slobodomyseľných intelektuálov v časoch hospodárskeho rozmachu vystriedali robotníci, pre ktorých nebola magnetom sloboda, ale predovšetkým možnosť pracovať. Industrializácia mesta bola základom novej etiky, ktorá vyvrcholila v totalitárnom povýšení práce na nástroj likvidácie ľudí druhej kategórie. „Arbeit macht frei“ – práca oslobodzuje - bolo heslom nie len nacistických koncentračných táborov, ale aj etickým krédom už skôr k moci sa približujúcej buržoázie. Pre ňu poézia a estetika nemali takú cenu ako výška investícii do novej výroby prinášajúcej ďalší profit na investovanie. Títo noví obyvatelia miest sa k umeniu a pôžitku zo sveta priklonili až vtedy, keď mali zabezpečené primerané bohatstvo, cez ktoré si nákupom umenia mohli a dodnes môžu zabezpečiť prestíž a úctu pôvodných mocných. Kúpená kreativita a originalita sa im stali len nástrojom postupu medzi vyvolených. Opitosť mocou nad človekom z pozície zamestnávateľa alebo investora vytvorila osobnostný typ zbohatlíka, človeka bez vkusu, no s obrovskou túžbou byť hýbateľom života a šíriteľom vkusu. Z tejto domýšľavosti sa zrodila napodobenina vkusu a umenia – gýč – silený a znásilňujúci pokus o krásno. Dokiaľ sa nová mocenská elita nezžila s mestom a neakceptovala, že sú pravidlá a zákony, ktoré presahujú ich osobné zámery, dovtedy boli a dodnes v podobe vplyvu novozbohatlíkov sú takéto osobnostné typy nepriateľmi mestskosti ako esenciálne demokratického, otvoreného a k inakosti tolerantného prostredia. Dokiaľ majú buržuji a novozbohatlíci možnosť určovať pravidlá mestského života bez ohľadu na záujmy ostatných obyvateľov, dovtedy v mene efektivity a zisku pravidlá určujú programátori a totalitné osobnosti odsúdené na stratu seba samých. Po strate vlastnej dôstojnosti im zostáva len vlastná narcistická domýšľavosť, že ovládanie počítadla alebo programovania z nich robí najmúdrejších a tým pádom aj majiteľov jedinej pravdy. Programátori a nacisti majú veľa spoločných vlastností, napríklad jasnú víziu ako má svet fungovať. Práve takýto typ ľudí sa stal tvorcom najefektívnejšieho systému vyhladzovania ľudstva – plynových komôr a hromadných krematórií. Takéto figúrky, zle pochopenou ideou slobody, keď zakomplexovaný egoizmus povýšia nad slobodnú socialitu, zmenili mestskú klímu. Tá už prestala oslobodzovať a začala zabíjať. V priestore, kde začína vládnuť automobil a bezohľadné, životnému prostrediu nebezpečné záujmy výrobcov, začína platiť „Stadtluft macht tod“ – mestský vzduch zabíja. Smog, popolček a výfukové plyny sú veľmi zákerný nepriateľ mestského života, lebo na rozdiel od vyzbrojených barbarských dobyvateľov, splodiny sú neviditeľný zabijak. Tak sa rodí slovami srbského architekta Bogdana Bogdanoviča postmoderný nekropolis, mesto zamorené splodinami a odpadom a prepchaté zakomplexovanými do seba uzavretými vodičmi, ktorí veria, že práve automobil im dá slobodu. No v podstate im dáva iba slobodu postupne zabíjať svojich spoluobčanov a svoje deti. Takto mesto ohrozujú po bezohľadných investoroch druhí „vnútorní nepriatelia“ – vodiči, ktorí okrem zdravia zabíjajú aj mestské vône. Mesto, ktoré získava svoju tvár práve pluralitou je aj priestorom pestrosti vôní. Vôní mestských parkov, záhonov kvetov a trhovísk, na ktorých sa miešajú zápachy zahnívajúceho mäsa spolu s arómou čerstvého ovocia a zeleniny. Je to priestor, kde sa miesia závany kuchýň rôznych národností a kultúr, vône žien dotvárajúcich sa rafinovanými parfumami a vlhkom presýtenou vôňou rieky. V nekrofilnom meste berú alergie možnosť veľkej časti jeho populácie prežiť takýto koktail vôní a zápachov. Mŕtve mesto berie mestskému človeku jednu zložku erotického vzťahu k svojej múze. Popretie mierky a primeranosti, na ktorých stoja základy urbanity, uzurpácia moci jednou skupinou alebo dominancia jediného životného postoja nad ostatnými, toto sú hlavné znaky popierania urbanity a teda aj čara mesta. Ak okrem vôní ničitelia, či už vonkajší, alebo aj vnútorní, napadnú aj zdroje vizuálnych pôžitkov - parky, lesy a drobnú architektúru, zabíjajú posledné zmyslové pôžitky, ktoré mesto svojím obyvateľom poskytuje. Zabijaci mestských pôžitkov, medzi ktoré okrem čuchových a zrakových podnetov patrí aj pôžitok z dobrodružstva pri stretávaní sa s inými ľuďmi, zabíjajú podstatu človečenstva a tým vyrábajú bezduchých cynikov, pasívne vykonávajúcich záujmy majiteľov mesta. Zabíjajú mesto, lebo zabíjajú mestského občana, tvorcu mestskej polis. Poslednou nádejou po otupení zmyslov je už len mestská socialita, prvok, ktorý prežil útoky nekrofilných fabrikantov aj ignorantských vodičov. Práve ona je prvkom ktorý je základom mestskosti a bez ktorej všetky ostatné prvky nemajú sami osobe význam. | |||
Le Corbusier | ||||
|
Dobrodružstvá v meste Je to práve pluralita, ktorá dáva človeku slobodu. Bez poznania, že existuje aj iný svet, iná pravda, iný spôsob života sa človek nemôže rozhodovať a teda nemá možnosť zažiť tu desivú no zároveň príťažlivú stránku slobody – nutnosť sa rozhodovať. Inakosť je nevyhnutne spojená s druhými ľuďmi, práve odlišní ľudia sú jej zdrojom a teda aj podmienkou slobody. Príťažlivosť, no zároveň aj odpor v nás vyvolávajú najmä neznámi, cudzí, ktorí sú zaťažení tajomstvom, a nezaťažení minulými skúsenosťami. Cudzinec je zhmotnená novosť, nedotknutosť, je to projekcia všetkých našich očakávaní. Cudzinec jatrí našu túžbu priblížiť sa k cudzej intimite, je prísľubom dobrodružstva. Mestský život je takto predovšetkým mesto s cudzincami, priestor v ktorom musíme, aj keď nie vždy s veľkým nadšením, žiť a tolerovať iných a odlišných ľudí. Mestskosť je preto predovšetkým spôsob života. Naučiť sa žiť v meste vyžaduje naučiť sa milovať a tešiť sa z nepredvídateľnosti a tak nájsť pôžitok v dobrodružstve. Znamená to tiež naučiť sa tolerovať a teda vytvárať si odstup od iných. Tolerovať, inými slovami „žiť a nechať žiť“ znamená, byť čiastočne indiferentný, prijať nemožnosť, alebo aj neschopnosť stotožniť sa s pozíciou druhého. Tolerancia však znamená aj možnosť vzniku priateľstva, v ktorom celostne prijímame druhého aj napriek jeho odlišnosti. Žiť v urbánnom prostredí znamená naučiť sa prijímať anonymitu prostredia nie len ako desivý a úzkostlivý stav vlastnej duše, ako pocit odcudzenia, ale anonymitu prijímať aj ako priestor slobody a možnosť sám sa povzniesť nad banalitu každodenného života a tlak kontroly okolia. Spriateliť sa s anonymitou znamená nájsť svoje druhé, skryté ja, ktoré nás samých môže prekvapovať. Život v meste ponúka množstvo pôžitkov, no až po tom, ako sme schopní tieto pôžitky prijímať. Ponúka nám možnosť žiť vo svete s jasným odlíšením súkromného a verejného priestoru, ponúka nám slobodu, nebyť pohltený a závislý len od svojej prirodzenej sociálnej skupiny. Ponúka slobodu, ale aj vykorenenosť od rodinných väzieb. Ponúka nám skúsenosť s vlastným súkromím, umožňuje zažiť intimitu. Dáva nám možnosť zápasiť s novými druhmi civilizačných chorôb – alergiami, infarktmi ale aj rôznymi druhmi psychických porúch. Ukazuje nám aj to čo vidieť nechceme – bezdomovcov, chudobu, hlboké sociálne rozdiely, prostitúciu. Ponúka nám alternatívy voči bežnému spôsobu života – squatting, tlačenice v prenajatých bytoch, úžas z gigantickosti novostavieb a úžas nad drzosťou investičných žralokov. Burcuje našu predstavivosť. Na každom rohu môžeme očakávať nové erotické dobrodružstvo, naplnenie našej túžby po láske alebo obyčajnom priateľstve. V meste môžeme zažiť šok z babičky v kroji vedúcej za ruku svojho štrnásťročného vnuka punkera. Tu môžeme vidieť sliepky v rodinných domoch susediacich s panelákom, alebo peknú skalku s kvetinovým záhonom uprostred zanedbaného sídliska. V expandujúcom meste môžeme vidieť dedinu v meste, teda rurbanizačné tendencie rozvoja. Mesto nám ponúka riziko života a teda aj podstatu života samého. Bogdan Bogdanovič považuje za bohatstvo mesta kulisy a druh teátru aké vytvára chodcom, ktorí ním prechádzajú. Bežné stretnutia ľudí, milenecké páry na lavičkách, naháňajúce sa deti, predavačov novín, kaviarenských povaľačov a krčmových opilcov. Je to divadlo každodenného života, ktoré sa bráni ovládnutiu, je to otvorený priestor, ktorý sa vzpiera štruktúrovanosti a ponúka dobrodružstvo práve v nečakaných banalitách, ktoré nás zaplavia svojou nečakanosťou – náhodný zvodný úsmev, vyzývavé poprsie, farebné plagáty o najnovšom filme, nápisy na múroch a grafity, čísla autobusov, nečakané pozvanie na kávu, očumovanie okoloidúcich a zapojenie sa do mestských hier. V meste sa človek musí zbaviť úzkosti z náhody, inak ho nemá možnosť precítiť a pochopiť. Tu sa formujú komplementárne osobnostné typy ľudí. Na jednej strane voyeur, ktorý sa teší z nepozorovaného pozorovania cudzích životov, no na druhej strane vytvára aj exhibicionistu, ktorý sa teší z predvádzania – pestrými kostýmami, pózami, životným štýlom kaviarenského bohéma alebo diskotékovej hviezdy. Cez dobrodružstvo a svoj špecifický kód verejného priestoru spája mesto osamelého jednotlivca s druhými ľuďmi, s históriou ľudstva, globálnym a večným svetom. | ||||
|
Asociálne duše Pri úvahách o Bratislave nemožno obísť jej skúsenosť s obdobím socializmu. Tento režim u nás vytvoril špecifický typ ľudí. Tak ako bolo socialistické mesto asociálne, tak sa aj z veľkého množstva jeho obyvateľov, ktorých nikto nenaučil tešiť sa z mesta stali asociáli. Práve asociálne deti asociálneho socializmu dnes budujú utopické mestské getá za vysokými múrmi v obave pred skazeným svetom. Utópie boli vždy na ostrovoch, na odľahlých a izolovaných miestach aby mohli byť odtrhnuté od reality v kráľovstve snov. Počiatočná príťažlivosť a vzrušenie týchto snov sa takmer vždy zmenila na nočnú moru, diktatúru pravidiel a disciplíny, ktorá blaho zo súčasnosti presunula do budúcnosti. Aby sa utópia zachránila nesmela byť vlastne nikdy naplnená a preto sa zmenila na svoj opak – tyraniu a väzenie. Rovnako ako bol cynický režim, ktorý generáciu tvorcov súčasných giet v samotnom lone Bratislavy a jeho blízkom okolí formoval, rovnako cynicky vychovávajú tieto produkty cynickej diktatúry v laboratóriách za nepriehľadnými betónovými múrmi svoje deti. Práve v izolovaných vilách za vysokými múrmi sa rodí fantázia väzenia alebo koncentračného tábora. Tu sa formuje človek odhodlaný v mene vlastného prežitia bojovať proti svojim spoluobčanom a posielať ich do kriminalitou, biedou a odpadom zamoreného prostredia. Problémom generácie, ktorá v nových getách vyrastá je, že oni si na rozdiel od svojich rodičov svoj osud za vysokými múrmi nevybrali. Táto generácia je vedená k nedôvere a nepriateľstvu voči odlišnosti od detstva, tu sa robí nenávisť k mestu. Okrem týchto dobrovoľne segregovaných v meste vyčíňajú aj iní utopisti, rovnako odhodlaní ako asociálne deti socializmu. Utopisti minulosti, snívajúci po starých zlatých časoch, keď bolo možné občas vzdávať hold miestnej aristokracii. So svojím bojovým nadšením by radi vybudovali mesto podľa makety z 19. storočia, alebo z čias korunovácie Márie Terézie. Milovníci replík, kulís a predvádzania si myslia, že obdivom aristokracie sa sami stanú aristokratmi. Zanedbanou citlivosťou voči duchu mesta nedokážu porozumieť, že mesto je svojou podstatou antiaristokratické, že jeho podstata je demokratická, ponúkajúca slobodu šikovným, nie privilégiá na základe dobrého pôvodu. Aká generácia sa teda ujme tvorby obrazu Bratislavy ako mesta? Zlatá mládež skorumpovaná pohodlím a domýšľavosťou úspešných rodičov, ktorých svet napodobňuje a replikuje starý svet? Alebo mládež, ktorá si vytvorila vlastný názor a vkus životom v živelne bujnejúcom meste negarantujúcom istotu, ale ktoré svojím neusporiadaným charakterom dáva priestor jednotlivcovi byť jeho tvoriteľom? Mládež, ktorá si vytvorila vzťah k svojmu mestu vzťahmi k iným ľuďom a k miestam, kde prežili svoje detstvo, prvé lásky a bitky, kde sa naučili pôžitku z dobrodružstva a nie k vykonštruovanému mestu plagiátorov historického vkusu? Dostanú slovo plagiátori alebo tvorcovia? Bude z mesta replika alebo bude z mesta umelecké dielo, ktoré sa zjavuje ako celok cez svoje detaily? Podľa filozofa Jaquesa Derridu má každá generácia zodpovednosť voči svojmu mestu, čo znamená, že má chrániť to čo je, ale zároveň má mesto aj meniť a budovať. Dávať mu novú tvár, oživovať ho aby nezostarlo. Dávať mu tvár, ktorá vypovedá o jeho obyvateľoch, nie naškrobenú tvár pripravenú na viedenský bál. Rozvojové ambície mesta naznačujú, že mestský duch zatiaľ pre mesto nie je taký dôležitý ako mestský vzhľad. Že konzervatívny duch podsúvania sa mocným je stále hýbateľom mestského života. Je evidentné, že mesto si zvolilo za svoj hlavný mestotvorný prvok turistický ruch. Povýšenie turistiky nad záujmy a spokojnosť vlastných občanov dokazuje, že vnútorná demokracia odumiera. Mesto prestáva žiť pre svojich a svojimi obyvateľmi, ale mení sa na divadlo pre turistov, v ktorom sa súčasťou kulisy stávajú bývalí mešťania, ktorí svoje zvyky, kostýmy a aj jazyk prispôsobujú scenáru príťažlivému znudeným turistom. Mesto si prestáva ctiť pravidlá, ktoré samo vytvára a ustupuje záujmom špekulantov, politických intrigánov a bezohľadných investorov, preberá zlozvyky mafie, ktorá sa nie náhodou zrodila na vidieckej Sicílii. Keď sa mesto samo vzdáva svojho charakteru stáva sa poslušnou bábkou. Poslušná bábka však potrebuje hýbateľa a kto ním bude, keď vlastným obyvateľom dovtedy vycicia v nezmyselných konfliktoch a problémoch všetku energiu? Našťastie mestom sú všetci ľudia, ktorí v ňom žijú – prisťahovalci, dočasní návštevníci, sezónni robotníci, cudzinci – všetci títo dávajú mestu jeho príťažlivú tvár. Tvár mesta, ktorá nie je len dielo maskérov, ktorí zdedili staré dobré tradície od svojich predkov a jediní poznajú tajomstvo večnej mladosti. Mesto to nie sú len dedičia starých dobrých tradícii, ktorí sa vo svojom najhlbšom vnútri boja slobody a teda inakosti. Rovnako ako biblickí proroci, aj tradicionalisti a náboženskí fundamentalisti sa boja práve toho, čo robí z mesta mesto – nevypočítateľnosti a nepredvídateľnosti. Otázkou zostáva, kedy sa vytvorí protiváha doteraz stále dominujúcemu antimestskému postoju asociálnych detí socializmu. Pohľad na mládež na sídliskách, stredných a vysokých školách ukazuje, že táto generácia v kostýmoch pážat chodiť chcieť nebude.
| |||
