Urbánna Re/kreácia Citylab

URBÁNNA RE/KREÁCIA CITYLAB
TERAZ PROJEKT ĽUDIA ENGLISH SEZÓNA 2004+-5 CD AKCIE TEXTY MESTSKÁ HRA

AKCIA
Fasa miesto

Séria workshopov zameraných na bližšie zoznámenie mládeže s filmovým médiom (dramaturgia, scenár, kamera, strih), na základe nakrútenia dokumentárnych filmov o miestach na ktorých žije alebo trávi svoj voľný čas. Filmové médium tu však slúžilo najmä ako prostriedok a ukážka možného spôsobu vyjadrenia a prehodnotenie svojho vzťahu k okoliu a aktuálnym problémom spojeným s trávením voľného času v mestách. Filmy tak slúžia aj ako dokumentárny prameň k skúmaniu autentickej sociokultúrnej reality istej generácie žijúcej na mestských sídliskách v roku 2005.

Mladí ľudia – „party“ z vybraných miest – sídlisk (Bratislava, Banská Bystrica, Košice, Žilina) počas trojdňového workshopu pod vedením filmových profesionálov nakrútili štyri originálne video-filmy, ktoré autenticky vypovedajú o prostredí, v ktorom dnes mladá sídlisková generácia vyrastá, o jej prístupe k nemu, a tiež o jej schopnosti učiť sa pracovať s kamerou a tak uchopiť a pomenovať svoj svet filmovým médiom.

Projekt Fasa miesto bol realizovaný v období január – október 2005 a počas roku 2006 prezentovaný nielen slovenskej verejnosti. Premiéra filmu, za účasti väčšiny mladých autorov sa konala 19.11.2005 v centre súčasného umenia A4 – nultý priestor, v Bratislave. V roku 2006 bola kolekcia filmov postupne uvedená v jednotlivých komunitách z ktorých autori žijú (Centrá komunitného rozvoja – BA, KE, Základná škola –BB...) a mali svoju premiéru aj na oficiálnej pôde – vo filmových kluboch určených pre širokú verejnosť.

Projekcie v roku 2006:

17. marec – 13 m3, Bratislava

22. apríl – CKR, Bratislava

30. apríl – FK CINEFIL, Košice

09. jún – Kultúrne centrum STANICA – Žilina

02. december – Festival Alternatívne Vianoce, Klub Lúč, Trenčín

Kolekcia filmov vyšla i na DVD a stala sa súčasťou medzinárodného putovného projektu „KÜBA – journey against the current”, umelcov Emanuela Danescha (AT) a Davida Rychu (DE). Na projekte Fasa miesto ATRAKT ART spolupracoval s Centrom komunitného rozvoja, oz Truc sphérique, A4 – Asociáciou združení pre súčasné umenie a s viacerými odborníkmi z oblasti filmu. Projekt Fasa miesto bol súčasťou celoročných aktivít s názvom Urbánna Re/kreácia/Citylab venujúcich sa problematike súčasného mesta a života v ňom. Projekt bol podporený Nadáciou Pontis v rámci programu „Eurotel pomáha komunite“.

Nachádzanie seba samých

(Miroslav Tížik, katedra sociológie, Filozofická fakulta UK v Bratislave)

Projekt Fasa miesto je výnimočný projekt, ktorý možno považovať za priekopnícky vo viacerých oblastiach. Ako študijný materiál je vynikajúcim zdrojom informácií pre sociológiu, vývinovú psychológiu, antropológiu mesta a pedagogiku. Pre pracovníkov v oblasti manažmentu voľného času a kultúrnych pracovníkov je to ukážkový materiál, ako je možné priblížiť sa a porozumieť svetu detí vyrastajúcich v prostredí mestských sídlisk. Pre urbanistov a architektov sú natočené krátke filmy zdrojom inšpirácie pri navrhovaní a organizovaní obytných celkov a organizovaní verejného priestoru. Pre politikov je to bohatý zdroj poznania generácie mládeže, ktorá už o desať rokov bude mať možnosť formovať aktívne verejný (a teda aj politický) život ich miest. Ako sociológ môžem týchto niekoľko krátkych filmov posudzovať z pohľadu možností sociológie. Z tohto uhlu pohľadu možno sledovať vo všetkých filmoch niekoľko okruhov tém: 1. Ako sebaprezentáciu skupiniek mladých ľudí (partičiek), 2. Ako zrkadlo sociálnych a kultúrnych podmienok, v ktorých mladí herci a zároveň aj tvorcovia žijú, 3. Práca s kamerou a filmom ako prostriedok aktívnej socializácie detí do mediálneho sveta, 4. Kamera ako nástroj spoznávania mestského priestoru v ktorom žijú aj deti a dospievajúca mládež.

Filmy „Nepanikárte“, „Som z repy, som happy“, „Čhavore Romale“, „Decká z ulice“ obsahujú okrem znakov estetiky ich tvorcov aj unikátne dokumentárne a historicky cenné snímky prostredí bežných sídlisk v slovenských mestách, ktoré sa zvyčajne nedostávajú do médií a bežne ani nie sú zaznamenávané. Bez ohľadu na zámery autorov projektu , miery ich zásahov a zásahov zo strany iných „dospelých“ a profesionálov do výslednej podoby krátkych filmov, zaznamenaný a spracovaný materiál ponúka materiál, ktorý môže byť podrobený aspoň základnej interpretácii filmov ako dokumentov života týchto mladých ľudí v ich prirodzenom prostredí.

1.     Partičky ako tímy – Vo všetkých štyroch filmoch je vidieť schopnosť tímovej práce všetkých mladých hercov a spolutvorcov. Aj keď bývajú partie a partičky často kritizované verejnosťou a staršími generáciami, práve takéto typy spoločenstiev sú veľmi dôležité práve ako skupiny, v ktorých si ľudia nacvičujú rôzne spôsoby vyjednávania, sebapresadzovania sa medzi seberovnými a priestorom, v ktorom sú mladí ľudia samoorganizujúcimi mechanizmami stimulovaní k aktivite, tvorivosti a originálnemu riešeniu problémov. Priestor na sebapresadenie sa medzi rovesníkmi a získanie uznania je jedinečným sociálnym prostredím, v ktorom si mladý človek vytvára identitu, ktorá je postavená na stabilnej sebadôvere, otestovanej a priebežne potvrdzovanej ostatnými členmi partie. Aj na prvý pohľad neslušné, nepekné a zosmiešňujúce prívlastky, ktoré pri sebaoznačovaní niektorí z mladých aktérov používajú, medzi rovnocenne a na spoločnom projekte spolupracujúcich mladých nie sú vylučujúce a skôr sú dôležité pre budovanie si vlastnej osobnej identity, ktorá je postavená sa slobodnom výbere a slobodnom prijímaní medzi ľuďmi, s ktorými mladý človek žije. Vo všetkých filmoch je vidieť snahu tvorcov vtiahnuť svojich tímových spoluhráčov do deja ako spolutvorcov a spoluhercov. Tímová práca nacvičovaná už v detskom veku je podhubím pre formovanie demokratických pravidiel hry aj v politickom živote. Okrem tímovej spolupráce cez svoj filmy každá zo skupín spôsobom spracovania filmu, obsahom filmu a prostrediami, ktoré je zobrazované ukazuje pravidlá a hodnoty ktoré ich držia pokope. Chlapci na Sásovej prezentujú svoje záľuby v objavovaní a odkrývaní zákutí sídliska, v snahe prispôsobiť si prostredie svojím záujmom a potrebám po fyzickej sebarealizácii. V Žiline sa skupina tvorcov predstavuje ako partia, ktorá oceňuje umenie, kontakt s ľuďmi a spoznávanie príbehov. V Košiciach sa skupina mladých predstavuje v pozícii priaznivcov hudby, rapovania a pouličného tanca, ktorí okrem toho trávia časť z voľného času pri počítačových hrách. Petržalská skupina sa predstavuje v pozícii priaznivcov hry zo slovami a obrazmi, pre ktorých je okrem rapovania dôležitý kontakt s mamičkami kočíkujúcimi deti po sídlisku.

2.     Deti ako zrkadlo kultúry – Všetky z filmov ukazujú na svet stereotypov, predsudkov a kolektívnych predstáv, ktoré sú rozšírené v prostredí, kde tvorcovia vyrastajú. Najvýraznejšie je to vidieť vo filme Čhavore Romale, kde mladí herci parodujú „oficiálnu“ rétoriku verejnosti a médií o Rómoch. Nehanbia sa sami vysmievať zo pseudojazyka, ktorí sa tvári, že označenie Róm dodáva dôstojnosť jeho nositeľovi, zatiaľčo všetci vedia, že sú to aj tak Cigáni. A ako každý Róm/Cigán v predstavách verejnosti, aj mladí herci hrajú divadlo na základnú predstavu o nich samých v našej spoločnosti. Ich témy sú témami z ich každodenného života – mafiáni z Ťahákov (Ťahanoviec, teda sídliska kde žijú), hrajú sa na raperov, navzájom sa pýtajú, koľko dostávajú prídavky, koľko detí majú dievčatá, ktoré sa hrajú na matky mnohých detí. No a ich odpovede sú dokonalým zrkadlom väčšinového názoru: Nič nerobíme, len rodíme...., „Čo robia Cigáni?“ vracajú sa k ošúchanej téme. „Deti rodia, kradnú, bijú malé deti, to len deti robia“. Samozrejme neobchádzajú ani tému vzhľadu a plastiky ako riešenia odsúdenosti žiť so svojou farbou pleti. Tieto stereotypy opakujú vo všetkých situáciách, kde pravdepodobne zažili nejakú formu stigmatizácie, alebo v situáciách, ktoré sú stereotypne spájané s Rómami. Pri obchode na trhu len tak mimochodom dodajú na adresu nakupujúcich: „Idú kradnúť jablká, aby mali peniaze“. Podobne aj kamarátku, hrajúcu úlohu pani Králikovej atakujú otázkami: „Máte manžela? A tehotná si?“ Aj toto rozlišovanie tykania a vykania je zaujímavý znak, ktorý býva často používaný pri kontakte s Rómami, keď sa často po počiatočnom vykaní prechádza k tykaniu. Vy ste Cigánka? A viete spievať? Na čo spoluherečka spustí po rómsky spev. Chlapci zasa potvrdia rozšírenú predstavu o tanečných vlohách Rómov a „zabrejkujú“ na ulici. Vymedzovanie sa však nie je len voči nerómskej väčšine, ale aj Košíc voči Bratislave, čo herci ukazujú v záverečnej scéne, keď zvolajú: „Bratislavčani, počúvajte sem. Košice sú najlepšie. Cigáni, Rómovia to najnebezpečnejšie!“. Podobne aj v ostatných filmoch deti ukazujú aký je svet predstáv vo svete, kde žijú. Na Sásovej sa hrajú na spravodajcov televízie, ktorí obťažujú ľudí a lezú im do súkromia, zosmiešňujú homosexuálov, na ktorých sa nakoniec aj sami hrajú, keď sa po sebe váľajú a akože sa obchytkávajú. V Žiline ukazujú zanedbané a rozkopané miesta, ktoré integrujú do svojho hororového príbehu. Žilinčania veľmi zaujímavo využívajú preudoreligiózny pátos, ktorý je v slovenskej spoločnosti rozšírený, keď hrajú scény s pálením sviečok, keď oslavujú záujem o prácu, no predovšetkým keď tajomno ilustrujú zábermi na kríže. Petržalské herečky (väčšina sú dievčatá) zasa ukazujú svet, ktorý je takmer osudom žien v meste – kočíkovanie, hranie sa s malými deťmi, nakupovanie v supermarkete. Každá zo skupín pracovala s materiálom (témy, spôsob rozprávania, predsudky, zvyky a aj kulisy), ktorým ich vybavila ich každodennosť a prostredie, v ktorom vyrastajú.

3.     Ako sa nestať otrokom médií – Nie len pedagogicky, ale aj sociologicky podnetné je, ako sa mladí herci prejavujú pred kamerou. Vo všetkých štyroch filmoch ju využívajú na predvádzanie sa, no hravé, neseriózne. Tým, že sa ocitli aj pred aj za kamerou zakúsili silu a možnosti, akú film dáva pri vytváraní predstavy o svete. Myslím, že aj po tomto zážitku nebudú brať všetko čo vidia v médiách za pravdu a vytvoria si voči televízii aj voči spôsobu prezentovania správ primeraný odstup. Taký aký naznačovali v priebehu celého natáčania a výrobe filmu. Odstup, ktorý je vtipný, teda oslobodzujúci a tak ako necháva priestor pri tvorbe obrazov, dáva slobodu aj pri interpretácii toho, čo je vidieť. Výsmech kamere a grimasy na kameru, prítomné vo všetkých štyroch filmoch je prostriedkom vytvorenia si takéhoto odstupu, kritického pohľadu na mediálnu realitu. Možno aj kritickejšieho ako majú ich vlastní rodičia, alebo generácia, ktorá bola formovaná predstavami o pravdivosti informácii a obrazov v médiách. Druhou stránkou, dokazujúcou na demokratizujúci vplyv takéhoto typu projektu je spôsob, akým dokážu mladí ľudia prezentovať svoj svet práve mediálnymi nástrojmi. Teda ukážka, že nie sú otrokmi médií a mediálnych odkazov, ale užívateľmi. Nemusia na seba a svoje problémy ukazovať len ničením verejného priestoru, ale môžu na svoj pohľad na život upozorňovať aj mediálnymi odkazmi. Aj keď nie vždy takými, aké by sme chceli vidieť. Deformácia našich neprimeraných očakávaní obrazom je predsa len šetrnejšia a lacnejšia ako deformácia nehumánneho a odľudšteného priestoru, v ktorom sa mládež na sídliskách často pohybuje. Samozrejme v prípade, že obrazom nedochádza k degradácii osobnosti človeka alebo výzvam k neznášanlivosti, čo s avšak v žiadnom z predvedených filmov neprejavilo.

4.     Bariéry a zákutia mestského priestoru – Pravdepodobne najzaujímavejšia dimenzia filmu je spôsob, akým mládež využíva a privlastňuje si verejný priestor na sídliskách a v ich okolí. Je ukážka princípov, ktoré mládež potrebuje, aby získala pocit samostatnosti, dobrodružstva, zaujímavosti a príťažlivosti mestského prostredia. Na jednej strane je vo všetkých filmoch vidieť snahu stiahnuť sa a využívať priestory, ktoré sú mimo dohľad rodičov a ostatných ľudí, na strane druhej je vidieť ako všetci vstupujú do verejných (ale aj neverejných) priestorov, aby ich prakticky využívali, aby neboli objektmi, ktoré sú im nedostupné. Ukazujú akými rôznymi praktickými spôsobmi si prispôsobujú priestor svojim vlastným potrebám a predstavám, neprijímajú pasívne svet taký, aký im ho pripravili úrady, inštitúcie a často dosť zlí architekti. V prípade sídliska Sásová je vidieť ako chlapci, hlavní hrdinovia vlastného príbehu, lezú na stĺp, aby mali výhľad a nadhľad nad celým sídliskom. Aby prekročili monotónnosť pohľadu chodca alebo obyvateľa bytu a mohli sa na svoje bydlisko pozrieť z odstupu ako na obraz, teda na esteticky vnímaný objekt, čo aj ukazujú v nasnímaných obrazoch. Podobne zaznamenávajú všetky výzvy a bariéry v priestore. Zameriavajú sa na nápis Zákaz vstupu na budove školy. Práve tento obraz je zaujímavý lebo ukazuje postupné dobýjanie školy, búranie bariér a plotov, ktoré robí zo školy oddelený svet. Do priestoru, ktorý je v každodennosti monofunkčný, oddelený a podriadený prísnej kontrole a pravidlám vnášajú hravosť, paródiu a pokusy si ho privlastniť a formovať podľa svojich predstáv. Hoci to pôsobí na mnohých miestach deštruktívne a hraničí to s ničením verejného majetku, táto radikalita ukazuje aj na striktnosť oddelenia priestoru od ich osobných životov, hoci tento priestor je priamo pred ich domami, uprostred sídliska. Pravdepodobne to nie je priestor, s ktorým si spájajú také pocity a skúsenosti, aby ho považovali za svoj vlastný a hodný kultivácie a ochrany. Takto reagujú a prispôsobujú svojím potrebám detské ihriská, na ktoré už sami vyrástli. Parodujú svet detičiek, húpajúcich sa na pružinových zvieratkách, húpačkách, čím vyjadrujú svoj postoj k charakteru ihrísk na sídliskách, ktoré sú prispôsobované deťom do veku asi 10 rokov. Pre starších už priestor na sídlisku nie je. Vlastný priestor, budovaný a vymedzený je až na lúkach a v lesíkoch za mestom, ktorý plní funkciu verejného priestoru, kde ich nikto nevyháňa, nekontroluje a zostáva im priestor na experimentovanie, predvádzanie sa a budovanie vlastných bunkrov a svetov. Podobne ako len plechmi zakryté šachty, betónové „bunkre“ uprostred sídliska, ktoré poskytujú skrýšu pred všadeprítomnými zrakmi obyvateľov sídlisk. Zaujímavý je kontrast medzi aktívnym svetom týchto akčných hrdinov a statickým svetom ostatného prostredia a ľudí, ktorých zaznamenávajú. Posedávajúce dievčatá na lavičkách, ľudia pozerajúci sa z okien bytov. Aktivita je skrytá len do priestorov „zakázanej“ školy, kde v telocvični hrá tím dievčat hádzanú. Podobné hľadanie vlastného priestoru dobrodružstiev a sebarealizácie, mimo kontroly verejnosti a autorít je viditeľný aj v príbehu zo Žiliny, kde to ponúka starý dom a opustená časť vlakového depa. V Košiciach, kde sa mládež stretá, tancuje a experimentuje za obchodným domom, či v Petržalke, kde sa deti rozhodnú preniknúť na strechu škôlky, skrývajú sa v húštinách na sídlisku, hľadajú iný pohľad na svet keď sa pozerajú cez strešné okno škôlky a nakláňajú cez okraje strechy. Aj v Petržalke zažívajú dobrodružstvo pri expedícii do opustených a zničených podchodov, ktorým sa verejnosť zjavne vyhýba. V reakciách autorov týchto všetkých dokumentov je vidieť, aký veľký význam má tieň, úkryt, zákutie, poloverejný a nie kontrolovaný priestor alebo aj určitá miera anonymity pre vývoj človeka v mestskom priestore. Vidieť, že ruina, neprehľadnosť, tunely, neznámy vlastník a anonymita nie sú len tým, čo treba z mestského priestoru odstrániť, ale že je dôležitým zdrojom predstavivosti a tvorivosti, ktorá formuje mladú generáciu.

Je nemožné na malom priestore popísať všetky súvislosti života v mestskom priestore a na sídliskách, ktoré je vo filmoch zo súboru Fasa miesto vidieť a analyzovať. V každom prípade sú však ukážkou, ako je možné nie len spoznávať život mladých v ich svete, ale aj ukázať možnosti, ako si mladý ľudia môžu aktívne vytvárať vzťah k svojmu miestu a priestoru každodenného života.